Zázraky sa dejú Kapitola 25. Spokojná

1. září 2016 v 11:35 | Laurika |  Zázraky sa dejú


"Ocko? Oci? Čo tu robíš?" To už vyseli na ňom každý z jednej strany a bozkávali ho všade možne.

NOC:
"Zlatko? Vstávaj."
"Damon nechaj ma ešte spať," žobronila som.
"Poď na chvíľku so mnou. Sľubujem ti, že potom môžeš spať koľko sa ti zachce," uisťoval ma s úsmevom. No kto by tomuto odolal. Usmiala som sa a nechala sa vyviesť z postele.
"Kam ma vediete pane Salvatore?" koketne som sa usmiala. Damon ma hneď na to oprel o najbližšiu stenu a začal vášnivo bozkávať.
"Mám chuť ťa hneď teraz vziať do postele a nevyliezť z nej najbližšiu hodinu."
"A čo ti v tom bráni?" spýtala som sa znova koketne a pobozkala ho na krk.
"Mám prekvapenie."
"A nemôže to počkať do rána?" zastonala som, keď ma opäť vášnivo pobozkal.
"Nie pretože miesto, kde ideme je najkrajšie v noci." Tak to ma zaujalo. Zdvihla som obočie a spýtavo sa na neho pozrela.
"Neboj sa. Uniesť ťa nejdem," uškrnul sa.
"A deti?"
"Pár hodín bez nás vydržia. Mimotoho celý čas budú spať." Mal pravdu.
"Tak teda poďme," súhlasila som napokon. Damon sa víťazoslávne usmial, zodvihol si ma do náručia a už sme "leteli". O chvíľu sme "pristáli" na lúke. Bola to tá istá lúka, na ktorú ma zobral na prvé rande. Ak sa to tak dá nazvať. Vtedy som bola ešte u Klausa. No teraz bola trocha iná. Celá bola zaliata mesačným svitom, ktoré vytváral veľký okrúhly mesiac. Bol spln. Úžasná atmosféra. Taká romantická a sme tu len my dvaja. Ja a Damon. Môj Damon.
"Zlatko..." začala som zo slzami v očiach. Úplne ma to dojalo.
"Milujem ťa. Tak strašne ťa milujem." Objala som ho okolo krku a pobozkala ho. Vášnivo, naliehavo, vzrušene. O chvíľu sme už ležali na tráve. Damon ležal nado mnou no zrazu sa posadil.
"Čo sa deje?" spýtala som sa zmätene a vystrašene.
"Môžem sa ťa na niečo spýtať?"
"Jasne na čokoľvek," súhlasila som a ľahla si k nemu na jeho hruď. Nevidela som mu do tváre, takže som nevidela ako sa tvári.
"Vezmeš si ma?" Preglgla som a zmätene a vydesene zároveň sa na neho pozrela.
"Čo?" spýtala som sa pre istotu. Či som dobre počula.
"Či si ma vezmeš?" opýtal sa znova. Počula som dobre.
"Myslíš to vážne?" spýtala som sa znova so slzami v očiach.
"S takýmito vecami sa nežartuje Elena," uškrnul sa.
"Nejako sa vyhýbaš odpovedi." Podozrievavo sa na mňa pozrel. Ja som ho namiesto toho pobozkala. Bozkávala som ho s nehoráznou vášňou, a keď som potrebovala vzduch presunula som svoje bozky na krk. Do ucha som mu zašepkala jednoduchú a úplne jasnú odpoveď: "Áno. Vezmem." Damon sa na mňa žiarivo usmial a znova ma začal bozkávať.

NESKôR:
"Elena? Ešte sme na niečo zabudli." Oznámil mi, keď som na ňom ležala nahá po našom sexe na lúke.
"No vieš, keď sú ľudia zasnúbení na dôkaz toho si dávajú takú malú okrúhlu vecičku." Viem, že mal na mysli prsteň. Žiarivo som sa usmiala.
"A ty snáď niaky máš?" spýtala som sa v domnienke, že určite nie. No na môj údiv prikývol. Chvíľu sa pohrabal v kapse svojich džínsov a hneď na to vytiahol prsteň. Veľký, krásny, strieborný a hlavne starožitný.
"Patril našej mame. Predáva sa v našej rodine už dlho." Vysvetľoval a prevracal prsteň v ruke.
"Je krásny," usmiala som sa.
"Odteraz je tvoj," oznámil mi a krásne sa na mňa usmial. Úsmev som mu opätovala a pozrela sa do jeho krásnych, modrých očí. Tiež sa díval do tých mojích a popritom my nasadil prsteň. Pozrela som naň, potom na neho a pobozkala ho.
Neskôr som si uvedomila, že už svitá a mali by sme ísť domov. Nemusela som nič hovoriť stačilo sa na Damona pozrieť a vedela som, že myslí na to isté. Len sme sa postavili a šli. O chvíľu sme už boli doma.
"Idem spraviť raňajky. Ty by si mohla zavolať Bonnie, aby prišla," navrhol Damon.
"Prečo?" spýtala som sa Damona. Načo mám volať Bonnie preboha?
"Chceme deťom spraviť tie prstene nie?" uisťoval sa či som nezmenila názor. Už dlho som nad tým premýšľala. Nie nad tým či chcem spraviť prstene. To mi nevadí. Vŕta mi v hlave niečo iné. Najviac mi na upíroch teda upírkach vadí, že nemôžu mať deti. To bol asi hlavný dôvod prečo som nechcela byť upírkov, ale teraz už mám dve deti. Dve krásne deti a som spokojná. Tak prečo nie?
"Elena? Zlatko? Si v poriadku?" pýtal sa Damon. Žiarivo som sa usmiala: "Prečo nespraviť, hneď tri prstene?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama