Zázraky sa dejú Kapitola 24. Skutočný?

1. září 2016 v 11:34 | Laurika |  Zázraky sa dejú


Prudko som sa otočila a zbadala Damona. Zase blúznim, pomyslela som si. Idem si radšej dať niečo na pitie, rozhodla som sa a namierila do kuchyne. Nabrala som si len čistú vodu a sadla si za jeden zo stolou.
"Chutí?" Strhla som sa a prudko otočila. Znova.
"Je divné, že sa rozprávam so svojím výplodom fantázie, ale mohol by si zmiznúť? Potrebujem sa vyspať." Cítila som sa divne, ale fakt ma to štvalo. Myslela som si, že som už v poriadku. Damon sa začal rehotať a sadol si oproti mne.
"Ty si myslíš, že som tvoj výplod fantázie?" spýtal sa už vážnym tonom.
"A čo iné by si akože mohol byť? Anjel, duch? To znie desivo a nereálne."
"Ostaňme radšej u upíra." Povedal s úškrnom.
"Mohla by si mi už konečne veriť, že som skutočný?" spýtal sa. Stále sa uškŕňal. V mesačnom svite, ktorý prenikal popod žalúzie vyzeral úžasne. Chcela som ho pobozkať.
"Presvedčím ťa o tom, že som reálny," Než som sa nazdala kľačal vedľa mňa a náruživo ma pobozkal. Pochytila ma nehorázna vášeň. Konečne som sa ho dotýkala, konečne som cítila jeho pery na tých mojich a jeho dotyky po celom tele. Zodvihol ma do náručia a pomaly ma preniesol do svojej izby. Nepoužil ani upírsku rýchlosť a to je pri ňom dosť nezvyčajné.
O chvíľu som už ležala nahá v jeho posteli. Jeho dotyky, bozky, on celý bol úplne iný. Samozrejme bol to on, ale zmenil sa. Viac si to užíval, viac to naťahoval, proste bol nesmierne šťastný, že je zas doma. A ja takisto. Neviem ako a ani prečo sa tu zrazu po týždni objavil, keď mal byť mŕtvy, ale je mi to jedno. Zajtra sa nad tým zamyslím, ale dnes nie. Dnes si ho chcem naplno vychutnať.

RÁNO:
"Bré ránko," pozdravil ma a vtisol mi bozk do vlasov. Ja som sa usmiala a začala ho opchytkávať. Od krásneho tehličkového bruška až po tvár.
"Čo to preboha robíš?" spýtal sa zmätene.
"Snažím sa zistiť či si to ty a či si naozaj tu," vysvetľovala som. Znova sa začal rehotať a zdvíhať sa z postele: "Čo robíš?" spýtala som sa.
"Idem spraviť raňajky," povedal akoby to bola samozrejmosť.
"Však jasne," prikývla som s úškrnom. Takisto som sa konečne postavila z postele a následovala ho do kuchyne. Stefan dnes nebol doma. Zvláštne.
"Čo kuchtíš?" spýtala som sa s úsmevom a objala ho okolo pása zo zadu.
"Už veríš, že som skutočný?"
"Po včerajšom výkone? Asi ťažko by som si niečo také dokázala vysnívať," uškrnula som sa. Damon ma krásne a vášnivo pobozkal.
"Deti sú už hore? Chcem ich vidieť."
"Nie ešte nie. A ani tak skoro nebudú."
"Prečo nie? Niečo im je?" spýtal sa s obavami.
"Zomrel im otec. To snáď stačí nie?" spýtala som sa.
"Prepáč zabudol som." Ospravedlnil sa a tuho ma objal.
"Ako to, že si není mŕtvy?" spýtala som sa.
"Netuším. Neviem ako sa to stalo proste som sa zobudil s kolom v srdci a ďakoval bohu, že nie som mŕtvy," vysvetlil. Ja som sa zasmiala.
"Čo sa smeješ?" spýtal sa zmätene.
"Ty a ďakovať bohu?" spýtala som sa s rehotom.
"No náhodou, keď som bol malý so Stefanom sme chodili do kostola." Tak to som sa už váľala na stoličke, od rehotu ma bolelo brucho.
"Čo? To si tam chodil dobrovoľne?" spýtala som sa.
"Nie. Stefan ma nútil. V tej dobe som bol vzorný starší braček musel som na neho dávať pozor." Usmieval sa, na chvíľu sa na mňa pozrel a znova sa pustil do obracania palaciniek.
"Neviem si ťa predstaviť v roli starostlivého bračeka," priznala som s úsmevom.
"Daj mi to! Prestaň mi to trhať z ruky!" kričala Lilly.
"Zrejme už hore sú," usmial sa Damon.
"Idem za nimi." Vložil mi do ruky veci na obracanie a vybral sa za nimi. Usmiala som sa. Milujem ho. Strašne moc ho milujem.
Po dokončení palaciniek som šla za nimi. Damon stál opretý o rám dverí a s úsmevom pozoroval šarvátku našich dvojičiek.
"Čo sa deje?" spýtala som sa pošepky.
"Hádajú sa o prsteň," povedal mi Damon s úsmevom a pobozkal ma.
"Tvoj prsteň? Myslela som si, že som ho skryla," povedala som aj ja s úsmevom.
"Ako si ho vlastne vzala? Na tom slnku by som zhorel aj keby som bol už mŕtvy." opýtal sa.
"Ja som ho nevzala. To Stefan. Ja som šla domov, on sa mal postarať o tvoje telo. Asi ťa zaniesol niekde, kde nie je slnko," vysvetlila som. Damon len prikývol a znova sa zahľadel na dvojičky.
"Nie ocko ho chcel dať mne. Nie mne. Ja som chalan je to chlapčenský prsteň," protestovali, hádali sa a my sme na nich hľadeli od dverí.
"Mali by sme im vytvoriť vlastné." Navrhol Damon a znova sa s úsmevom pozrel na mňa.
"Nepotrebujú ich."
"Ale chcú ich." Zasmiala som sa.
"Vyrobíme vám vlastné," povedal Damon tentoraz nahlas.
"Ocko? Oci? Čo tu robíš?" To už vyseli na ňom každý z jednej strany a bozkávali ho všade možne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama