Zázraky sa dejú Kapitola 2. Klaus a krv

1. září 2016 v 9:27 | Laurika |  Zázraky sa dejú


Zbadala som Stefana.
"Čo tu chceš?"spýtala som sa ho s nadvihnutým obočím.
"Klaus ma po teba poslal.Takže pôjdeš so mnou a žiadne odvrávanie."povedal a chytil ma za ruku.
"Prečo?"spýtala som sa a zastavila ho tesne pred tým ako chcel vyskočiť s okna (spolu so mnou samozrejme).
"Neviem.Ja ťa mám len doviesť."znova ma chytil za ruku a tentokrát sme aj skočili.Našťastie som mu spadla do náručia inak by zo mňa bola placka.

DAMON:
"Elena?"vošiel som do Eleninej izby a rozhliadol sa.Viem, že to nemá rada, ale keď som klopal neotvárala.
"No tak Elena, kde si? Je tu tvoj denník a ak sa neukážeš začnem ho čítať."oznámil som jej v domnienke, že sa mi vyhýba.Kvôli tomu "bozku" včera v kuchyni, a kvôli dnešným raňajkám čo som jej prichystal.Nemal som žiadne bočné úmysli chcel som jej len pomôcť a starať sa o ňu.
"Fajn tak buď naštvaná, ale pobozkať si ma chcela aj ty, cítil som to."to bolo posledné čo som povedal, zobral som jej denník a šiel preč.Veď ona raz vyjsť musí.
Keď som znova prišiel do jej izby, zbadal som otvorené okno. Šiel som k nemu a pozrel sa dolu.Zbadal som Stefana ako drží Elenu v náručí.Je jasné, že sa vrátil a sú znova spolu.Ešte chvílu som sa díval na ich odchádzajúce siluety a potom som sa vybral do prvého baru, ktorý som zbadal.

ELENA:
"Kam ideme Stefan?"spýtal som sa ho, zatial čo sme sedeli v aute a šli bohvie kam.
"Za Klausom.Potrebuje ďalšiu várku tvojej krvi."povedal mi Stefan.Neviem prečo, ale mám zvláštny pocit, že Klaus nechce len trocha mojej krvi.Myslím, že tentokrát si ju vezme celú. Šli sme dosť dlho Stefan povedal, že až tri hodiny.Ja som však po chvílkovej jazde s mojím ex zaspala.
Došli sme k niakemu velkému - na môj vkus až moc luxusnému - domu.
"Tu teraz akože Klaus býva?"spýtala som sa lebo viem, že Klaus má radšej tmevé miesta.Toto miesto bolo plné farieb a svetla.Aj napriek tomu, že som pred troma hodinami mala Damonove úžasné raňajky bola som hladná.
Stefan ma viedol všeliakými chodbami a izbami.Izby boli modré, zelené, ružové, sivé ba dokonca aj čierno - biele.Bolo tu strašne vela izieb -a každá inej farby.V niektorých izbách bol nabýtok iné boli prázdne.Došli sme na tretie - úplne posledné- poschodie.Bola to dlhá a zvláštna chodba.Bola temná, čierna, na stenách nebolo nič ani len pavučiny.Na tejto chodbe neboli žiadne izby až na jednu, na úplnom konci chodby.Až príliš neskoro som si uvedomila, že práve do tejto izby - ktorá mi naháňala hrôzu - máme namierené.
Stefan ma celý čas držal za ruku a ja som si uvedomila, že už pri ňom nič necítim.Žiadne motýliky v bruchu ani elektrické - velmi príjemné - chvenie.Pri Damonovi som to však v posledných dňoch cítila dosť často.
Ďalej som nemala čas ani príležitosť premýšlať.Dvere pred nami sa roztvorili a v nich stál Klaus.
"Moja drahá Elena, konečne dorazila."povedal a ironicky sa usmial."Nech sa páči, vstúpte."povedal a rukou naznačil, aby sme vošli.Zaváhala som no Stefan ma zdrapil za ruku a dovliekol dovnútra.
"Poďme rovno k veci."povedal Klaus a usadil sa na stoličku. Izba bola - ako som aj predpokladala - čierna-.Nebolo v nej nič okrem 2 stoličiek a transfúzie.
"Potrebujem viac tvojej krvi."oznámil mi."Nech sa páči, sadni si."povedal a ukázal na prázdnu stoličku vedla seba.Váhavo som si sadla."Stefan môžeš začať."prikázal mu.Stefan zobral transfúziu a zapichol mi ihlu do zápästia.Cítila som ako mi to odoberá energiu a ako rýchlo slabnem."Dobre to stačí."povedal Klaus, zrejme zbadal, že farba mojej pleti nieje najhnedšia. Chvílu sa mi krútila hlava a podlamovali kolená, ale neskôr ,mi už bolo dobre.
"Zajtra budeme pokračovať."povedal Klaus.
"Čo? Zajtra? Nie chcem ísť domov."oponovala som mu.
Pozrela som sa cez okno a zbadala, že je už tma.
"Domov pôjdeš, keď ti ja poviem.Prosím Stefan ukáž Elene je izbu."povedal Klaus.Stefan ma znova chytil za ruku a viedol do mojej novej izby.Bol ako robot.
Pustila som sa jeho ruky a šla popri ňom.Nechápavo sa na mňa pozrel no potom odvrátil zrak.Nemám silu ani náladu sa s ním baviť.Tak sme šli len tak mlčky.Až sme sa dostali na druhé poschodie.To veselšie (ako som ho ja nazvala).
Moja izba bola tretia od schodov.Našťastie bola jedná s tých, ktoré majú aj nábytok.Bola zeleno - ružová.Vedla dvier napravo bola polička s plyšákmi, nalavo postel a nočný stolík.Oproti dverám okno, stôl s televízorom, vedla stola polička s knihami vedla nej skrina a oproti nej dalsia o niečo väčšia s dvoma zrkadlami.Na zemi medzi skriňami ležalo malé kobercové srdiečko modrej farby s farebnými brmbolcami okolo.Izba bola nádherná, no aj tak nesúhlasím s tým, že tu musím ostať.Celé to bolo zvláštne a podozrivé.
Stefan ma odprevadil až do izby.Prekvapilo,vystrašilo a sklamalo zároveň ma to, že dvere zavrel zvnútra.Nemám náladu s ním byť, veď ma vlastne uniesol.
"Už si ma odprevadil.Nemusíš tu ostávať."oznámila som mu. Neodpovedal.Pristúpil ku mne, zadíval sa mi do očí (pričom so mnou to ani nehlo ako pri Damonovi) a potom prehovoril.Keď začal hovoriť niečo som si uvedomila.OVPLYVŇUJE MA.
"Dnes večer ostanem s tebou.Budeme ležať v tej istej posteli. Bozkávať sa a obýmať so všetkou vášňou, ktorú v sebe nájdeme. Dnešnú noc sa budeme milovať a ty s tým nič nespravíš.Zajtra ráno si však na nič nespomenieš."nemohla som nič robiť proste to nešlo.Bola som ovplyvnená musela som spraviť čo mi prikázal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama