Vianočný zázrak č. 3

31. srpna 2016 v 16:24 | Laurika |  Short Stories
Keď som sa ráno zobudila, Damon vedľa mňa nebol. Vyľakane som sa posadila a premýšľala. Prespala som celých osemnásť hodín a Damon s mojou mamou už odišli? Alebo ešte horšie. Čo ak tu nikdy neboli a ja som si ich len v sne vymyslela? Nie! Odmietam premýšľať nad takýmito možnosťami. Rýchlosťou svetla som sa pobrala do kuchyne odkiaľ som počula hlasy. Keď som vošla, vydýchla som úľavou. Boli tam. Aj Damon aj moja mama. Spoločne so Stefanom a Caroline sedeli za stolom.
"Aha. Šípková Ruženka nám vstala," usmial sa na mňa Damon.
"Dobré ránko," usmiala som sa na všetkých a sadla si na Damonove kolená.
"Celú noc som bola kvôli tebe hore tak neprovokuj, Salvatore," zašepkala som mu do ucha a vtisla mu bozk na krk. Potom na tvár a nakoniec na pery.


"Kvôli mne? Bola si rovnako nenásytná ako ja," uškrnul sa Damon rovnako tichým hlasom ako ja.
"To je diskutabilné." Začala som ho bozkávať. Najprv jemne a pomaly, no neskôr vášnivo a divoko.
"Preboha! Pri vás sa nedá jesť! Ste takí sladkí, že ste mi zalepili všetko jedlo!" Pozrela na nás Caroline karhavo. Vážnu tvár dlho neudržala a začala sa uškŕňať.
"Do školy dnes asi nejdeš, čo?" spýta sa ma pred odchodom z kuchyne. Pozrem na ňu ako na mimozemšťana.
"Čo tam chceš, prosím ťa, na Štedrý deň robiť?"
"Sme vo vyzdobovaciom výbore čo znamená, že dnes máme za úlohu vyzdobiť celý areál a pár stromčekov v budove." Pretočím nad ňou očami. Samozrejme, že sme v nejakom výbore. Už dlhšie som si hovorila kedy s niečím takým Caroline začne.
"Akýkoľvek výbor si bude musieť poradiť bezo mňa," uškrnula som sa na Car a pritúlila sa k Damonovi. Neexistuje, aby som naše posledné hodiny premárnila na nejakej výzdobe. Už teraz neviem koľko hodín som stratila spánkom.
"Ty si už na výške, však?" napadlo moju mamu. "Kde si sa zapísala?"
"Withmore," usmiala som sa. Viem, že vždy aj s ockom chceli, aby som študovala práve tam.
"Učím sa za doktorku." Mama na mňa hľadela so slzami v očiach.
"Som na teba taka pyšná," pohladila ma po ruke a stále na mňa pyšne pozerala. Som rada, že som ju nesklamala.
"Nie je to pre teba ako upírku ťažké?" Opýtala sa zrazu. Ostala som prekvapená. Odkiaľ vie, že som upírka?
"Ani nie. Zvykla som si. Nemám s krvou problém. Ako vlastne viesť, že som upírka?"
"Pretože som bola s tebou keď si umierala. Vtedy v tej vode sa ti to nezdalo. Naozaj som tam bola. Videla som ťa umrieť no aj napriek tomu si tu," usmiala sa mama čím mi naznačila, že je s tým zmierená.
"Som rada, že si vtedy bola so mnou." Usmiala som sa na ňu pretože som nevedela ako reagovať. Po raňajkách sme si všetci opäť posadali pred telku. Zapli sme tam nejaké rozprávky, ale vypĺňali len pozadie. Všetci sme sa navzájom spolu bavili. Jeremy hovoril mame čo sa udialo za tie roky čo tu nebola. A že sa toho udialo naozaj dosť! Bonniina babka učila Bonnie nové kúzla. Car a Stefan spoločne popíjali šampanské a na niečom sa akurát smiali. Ja s Damonom sme ležali na gauči. Ležala som tak, aby som mu videla do očí. Uvedomovala som si, že ich už nikdy neuvidím. Stále som sa ho snažila nejako dotýkať alebo bozkávať. Chcela som to všetko mať v živej pamäti. Čoskoro mi zasa odíde. Pri tej myšlienke som ho musela znova pobozkať. Bozkávali sme sa strašne dlho. Užívala som si každý jeden pohyb jeho jazyka. Každé pritlačenie jeho pier na tie moje. Bolo to úžasné. Snáď ten najlepší bozk aký som kedy zažila. Bozk sme prerušili až o dobrých pár minút.
"Páni! Vy sa snáď dokážete bozkávať aj polhodinu!" Zvýskla Caroline keď sme sa od seba odlepili. Pozrela som na ňu s úškrnom. Tiež sa usmievala. Rovnako aj Stefan, Jeremy, Bonnie, Matt, Alarick, Bonniina babička, moja mamina, Tyler a Damon. Boli sme takí šťastní! Prečo sa to musí za pár hodín zasa pokaziť?! Prečo to už takto nemôže ostať navždy?
Nevedomky mi po lici stiekla slza. Rýchlo som ju zotrela, no Damonovým očiam neušla.
"Miláčik." Zašepkal, aby sme to počuli len my dvaja. "Neplač, prosím tá, trhá mi to srdce." Pritúlila som sa k nemu a hlavu zaborila do priehlbinky jeho krku.
"Nemôžem si pomôcť. Neviem si predstaviť život bez teba."
"Viem, že to bolí. Ale prejde to. Chcem, aby si svoj život žila naplno. Nepremárni ani sekundu." Pozrela som mu do očí. Bolo v nich toľko lásky. Pobozkala som ho. Jemne, no vášnivo.
"Daj mi tri roky, prosím." Zašepkala som.
"Načo?"
"Tri roky ma nechaj smútiť a potom začnem žiť." Damon si povzdychol a pobozkal ma na vrch hlavy.
""To je dlho. Rok."
"Dva! A viac o tom nediskutujem! Je to môj žiaľ." Cítila som ako sa uškrnul.
"Dobre tak dva."
"Milujem ťa Damon."
"Aj ja teba, láska." Opäť ma pobozkal do vlasov.
Damon a moja mama zmizli presne o polnoci. S oboma som sa poriadne rozlúčila a potom sa zavrela do izby. Plakala som. Stále a bez prestania. Zasa som ich oboch stratila.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama